Mala strach. Asi tak by sa dali definovať jej aktuálne pocity. Celý život si skladala svoj vlastný svet z kuskov, ktoré jej boli dostupné medzi štyrmi stenami svojej izby, ktoré sa nad ňou vzpínali ako orientálne hady. A teraz ju posielaju do sveta- medzi ľudí z ktorých mala strach. Posielali ju do školy. Doteraz sa pre strach a uzkosť učila doma, a teraz ju zrazu hodili do rieky, hoci nevedela plávať. Bola noc... ráno to malo prísť. Bola nervozna a ako obvykle nemohla zaspať. Sedela teda na posteli, fajčila a počuvala noc. Bola taká krásna. Vyzerala tak étericky- ako víla. Bola tak nádherná akoby ani nepatrila do tohto sveta, Tak ako bola krásna bola však aj šialená. Jej šialenstvom bol strach zo sveta, zo života... halucinácie plné prízrakov... nespavosť a nočné mory... výkriky uprostred noci... kvapky krvi stekajuce z jej dorezaných ruk, dorezané žily- musela sa rezať, nenávidela sa, prečo som taká šialená? Jej šialenstvo boli básne plné zufalstva... jej obrovské tmavo modré oči... jej krvavé slzy... a láska. Tužila po láske tak veľmi, že z toho šalela. Stále tu bol ten pocit- nikto ju nemôže mať rád, lebo je šialená. Nechcela viac ubližovať svojej mame, ktorá sa pre jej smutok veľmi trápila, ale nevedela to zastaviť.
Teraz jej vietor, ktorý prudil cez otvorené okno jej izby hľadil bledu tvar, rozvieval husté, tmavohnedé vlnité vlasy. Zo zmyselných pier vypušťala obláčiky dymu. Postavu mala drobnu. Dušu krehku. Vstala z postele a podišla k oknu. Dívala sa na pouličné lampy, na nedaleku diaľnicu plnu svetiel áut. Dívala sa na to každu noc, ale teraz sa jej stalo čosi zvláštne, čo sa jej ešte nikdy nestalo... zrazu zreteľne cítila ako jej pulzuju žily na rukách. Pozrela sa na ne a videla ako tepu, ako sa pohybuju, ako nimi horučkovito prudi krv. Niečo jej chceli naznačiť... čakala ju cesta. Chceli jej povedať, že jej príbeh sa začína až teraz, že jej osud sa naplňa. Ano- krv, krv pulzujuca v žilách, žily čakajuce na niečo... Nechápala vôbec nič. Ale vedela, že krv, zohrá v jej živote, v tom čo sa teraz začínalo, hlavnu ulohu... a láska. Naozaj je možné, že by ju niekto mohol milovať? pýtala sa samej seba. Bola zmätená ako ešte nikdy. Cítila dotyky vetra... akoby to bolo objatie... milujuca náruč. Krv jej neprestávala pulzovať. Zakrutila sa jej hlava... vedela, že sa dostane nad priepasť... bola dezorientovaná, musela si sadnuť na posteľ... toto sa jej ešte nikdy nestalo, aby je žily takto tepali, chytali sa jej mdloby, ale na to bola zvyknutá, mala nízky tlak. Teraz už vôbec nemohla spať, vlastne spať ani nechcela, bála sa nočných môr. Myslela na zajtrajšok... a na krv...
Komentáre